VIANOCE MÔJHO DETSTVA
VIANOCE MÔJHO DETSTVA
Vyrastala som v takej čemerskej rodine, v ktorej bolo súčasťou bežných dní zachovávanie zvykov a pestovanie starých tradícií. Tak tomu bolo aj počas najintímnejších sviatkov roka, na Vianoce.
V katolíckych rodinách v Čemeri, na Adama a Evu, na Štedrý deň zachovávali pôst, pripravovali a jedli len bezmäsité jedlá. V dňoch pred príchodom Vianoc, v adventnom období sme sa zúčastňovali na deviatniku, Hľadania prístrešia pre Svätú rodinu. Bola som nesmierne vzrušená, keď sme so starou mamou vyšli z domu. Už bola tma a sotva sme vykročili, stretli sme sa s ďalšími z deviatich rodín, ktoré hľadali prístrešie pre Máriu a Jozefa a spievajúc sa modlili, pripravovali sa na dôstojný príchod Ježiška. Na počesť Nazaretskej rodiny sa spojilo 9 rodín na ľudovú adventnú pobožnosť, aby po deväť dní, od 15. do 23. decembra rad za radom „prichýlili“ Svätú rodinu, obraz Márie, Jozefa a Ježiška, u nás aj sošky, a poskytli im prístrešie. K nasledujúcej rodine, kam sme sa aj my náhlili, očakávali s nami spolu osem rodín, hľadajúcich prístrešie pre rodinu Spasiteľa, s pripraveným domácim oltárom osvetleným sviečkou v čase zvonenia, pozývajúceho na večernú pobožnosť Anjel Pána. Svätá rodina prišla k ďalšej rodine. Hostitelia si pokľakli, spoločne sa modlili, spievali, požiadali Máriu a Jozefa o ochranu hostiteľskej rodiny, vrúcnymi slovami vzývali Boha i Svätú rodinu.
Vitaj nám, Panna prečistá, buď nám vždy ochrana istá
Nadišiel deň, keď u nás zaklopala skupina hľadajúca prístrešie pre Svätú rodinu. Deň predtým, dobre si pamätám, sa celá naša rodina chystala na návštevu. Všetci sme upratovali, stará mama piekla pre hostí chutné zákusky, mládež, môj starší brat a sesternica pripravovali domáci oltár, aby bolo kde umiestniť obraz a sošku svätej rodiny.
Každý sa snažil, bol čulý ruch, ja som sa vzrušene prizerala. Napokon nastal náš večer. Bol to nádherný čas. Mamičke sa tlačili do očí slzy dojatia, keď jej veľký syn, kľačiac čítal jednu modlitbu za druhou. Vtedy som ešte nechápala dôvod jej dojatia.
O deväť dní prišiel Štedrý večer. Do dnešného dňa mám živú spomienku na tie slávnostné a dojímavé chvíle, keď sme si sadali k slávnostne prestretému stolu. Každý sa usadil a pomodlili sme sa.
V mene Otca i Syna i Ducha Svätého
Pred štedrovečernou večerou stará mama, ktorá bola srdcom aj motorom celej našej rodiny, rozkrojila krásne, červené jabĺčko na toľko dielov, koľkí sme pri stole sedeli. Z misy plnej orechov sme si so zažmúrenými očami vybrali jeden, aby nám jeho dužina prezradila, akému zdraviu sa budeme tešiť po celý nasledujúci rok. Stará mama potom podelila kusy koláča, aby sme mali hojnosť, pre zdravie do koláča zapichla po strúčiku cesnaku a pre milotu ho potrela medom.
Podľa tradície stôl mal byť prestretý tak, aby nikto, ani gazdiná nemuseli vstávať od stola, lebo ak áno, tak sliepky nebudú v novom roku sedieť na vajciach.
Potom sme mohli večerať. Podľa miestnych zvykov bola pôstnou večerou paradajková polievka a makové „cesto“, buď cestoviny, rezance alebo makové opekance. Tie piekla stará mama deň vopred. Zamiešala kvások z 1 dl mlieka, 30 g kvasníc a trochy cukru a múky. Keď kvások napučal, naliala ho do múčnej zmesi zo 600 g múky, pol lyžičky soli, 50 g cukru. S trochou teplého mlieka zamiesila pevné cesto. Z dobre vypracovaného cesta na lopári vytvarovala také dlhé šúľky cesta, ako plech na pečenie, poukladala ich jeden vedľa druhého na pomastený plech a nechala nakysnúť. V zohriatej peci ich upiekla do ružova. Do druhého dňa ich nechala stáť, až potom sme ich pokrájali. Na Štedrý večer ich stará mať na chvíľočku hodila do vriacej vody. Ale skutočne len nakrátko, aby „nezmokli“. Poliala ich roztopeným maslom a posypala mletým makom s trochou práškového cukru. Na záver ich poliala medom.
Ježiška symbolizoval kukuričný oklasok, položený na tanieri na stole. Prvé sústo každého chodu sa dostalo najprv na jeho tanier.
Po večeri, kým sme vyčkávali na príchod Ježiška, stará mať nám rozprávala najmä o rodinných príslušníkoch, ktorých sme stratili a nemohli byť medzi nami, ale aj o zvykoch, ktoré už v mojom detstve pomaly vymizli, napríklad o chodení s betlehemom, či koledovaní. Počas pôstu v našej dedine, práve na Štedrý deň chodili koledovať deti a mladí. Menšie deti obyčajne vinšovali susedom, obyvateľom dediny z tej istej ulice, tak koledovali, že vošli aj do domu. Dospelým mužom sa patrilo s vinšom pochodiť po rodine.
Potom už konečne prišiel Ježiško. U nás jeho príchod ohlasoval cengot zvončeka. Všetci pozerali, ako veľmi sa teším skromnému vianočnému darčeku. Dnes už viem, že najvzácnejším darom bola skutočnosť, že môžeme byť spolu.
Pred odchodom na polnočnú omšu stará mama spolu s mamičkou postavili veľký hrniec na kachle, v ktorých horeli drevené piliny. Keďže rezina horela pomaly a v kachliach sa kúrilo rovnomerne, večera po polnočnej sa mohla variť aj bez dozoru. Kým sme boli na omši, vo veľkom hrnci sa uvarilo údené mäso. Po príchode domov sme si pochutnávali na mäsovom jedle, na zemiakovom paprikáši s klobásou, na vrchu ktorého „trónil“ uvarený údený bôčik. Veď o polnoci sa už pôst skončil.
Na Prvý sviatok vianočný, na Božie narodenie, ako aj na 2. sviatok vianočný ráno sme sa náhlili na raňajšiu omšu, potom sme privítali hostí, alebo sme my sami išli na návštevu k príbuzným.
Touto spomienkou na Vianoce mojich detských liet by som chcela popriať požehnané sviatky všetkým obyvateľom „mojej“ dediny, ba aj všetkým čitateľom Ľudových novín.
Alžbeta Szabová/Kru
Foto: Zsolt Bellus