Csömör Nagyközség Szlovák Nemzetiségi Önkormányzata

Ako odznelo na slávnosti, ocenenie, založené pred pätnástimi rokmi od minulého roka patrí do pôsobnosti podpredsedu vlády Zsolta Semjéna. Vicepremiér a minister bez kresla vo svojom pozdravnom prejave okrem iného zdôraznil: „Kultúra je jedným z kľúčov k nášmu prežitiu“. Ako uviedol, cena, ktorá má 15-ročné tradície, vyznamenáva jednotlivcov a organizácie, ktoré vystupujú a angažujú sa v záujme zachovania a rozvoja kultúrneho dedičstva, materinského jazyka a tradícií národností žijúcich v Maďarsku a prispievajú tak nielen k spolunažívaniu v mieri, ale prostredníctvom svojich obdivuhodných aktivít v oblasti etnickej kultúry sa podieľajú na posilňovaní spolužitia národov celej Karpatskej kotliny. Politik poukázal na to, že základný zákon deklaruje pre trinásť autochtónnych národností žijúcich v Maďarsku ich štátotvorný charakter a právo na vlastnú identitu, samosprávu, používanie materinského jazyka, vzdelávanie v materinskom jazyku, výchovu a šírenie svojej kultúry a tradícií. „Vďaka a uznanie patrí všetkým, ktorí si zaslúžia ocenenie Pro Cultura Minoritatum Hungariae za svoju úctyhodnú prácu, vykonanú počas povolania, profesionálnej kariéry, v službe svojmu národnému spoločenstvu, za šírenie kultúry a svojho materinského jazyka, ako aj mimoriadny individuálny výkon,“ dodal Zsolt Semjén.

Štátny tajomník pre cirkevné a etnické záležitosti úradu predsedu vlády Miklós Soltész zdôraznil, že posilnenie Maďarska, Karpatskej kotliny a celej Európy závisí od národností a národov. Ako povedal, preto Maďarsko podporuje aj posilňovanie práv národností aj na úrovni EÚ, hoci aj podľa princípov pozitívnej diskriminácie. Štátny tajomník poďakoval laureátom za ich príspevok ku kultúrnej aktivite, ktorou posilňujú Maďarsko a tu žijúce národnostné menšiny. „Pomáhame si a slúžime si navzájom,“ povedal Miklós Soltész.

Za vynikajúci výkon v slovenskom spoločenskom a kultúrnom živote v Šámšonháze

Vynikajúcu a obetavú prácu vykonávala za posledné desaťročia v oblasti kultúry, zachovania jazyka, tradícií, slovenskosti v Šámšonháze Gyöngyi Bajnoková Képesová. Predsedníčka slovenského voleného zboru, ktorá stojí zároveň aj na čele obecnej samosprávy v Šámšonháze 14 rokov, si ocenenie v tvare listu dlhovekého stromu s názvom Ginkgo biloba nemohla prísť prevziať osobne. Pre ohrozenie jedného z členov miestnej samosprávy koronavírusom sa dynamická a obetavá hybná sila spoločenského a kultúrneho života malej novohradskej obce dobrovoľne preventívne zriekla účasti na odovzdávaní ocenení. To však Gyöngyi Bajnokovej Képesovej neprekáža, aby bola vďačná všetkým, ktorí ocenili jej niekoľko desaťročí trvajúcu, neúnavnú, vynikajúcu prácu v rámci spoločenského a kultúrneho života slovenskej národnosti v Šámšonháze.

– Vyznamenanie podobného druhu je na jednej strane morálne ocenenie pospolitosti, ktorá vás na uznanie navrhla a na druhej strane výzva bilancovať. Čo sa vám premietlo hlavou, keď ste sa dozvedeli, že máte prevziať vyznamenanie Pro Cultura Minoritatum Hungariae?

– Vždy som bola v kontakte so slovenčinou. Od škôlky, cez školu, strednú aj vysokú školu, či potom neskôr na univerzite som sa vždy venovala slovenskému jazyku. Neustále sa snažím, aby sme v našej malej dedinke udržali slovenskosť. V škôlke som odborná poradkyňa a pracujem ako expertka. Veľmi mi to bolo ľúto, ale nemohla som sa na slávnosti zúčastniť. Som veľmi rada, že ma uznali za vhodnú osobu, ktorá si zaslúži vyznamenanie. Cítim, že to, čo som doteraz urobila, si vážia. Aj moja rodina ma podporuje. Natoľko, že syn kandidoval v posledných obecných voľbách a dostal najväčší počet hlasov. Som naňho pyšná. Dcéra diaľkovo študuje právo a v našej dedinke mi pomáha v práci spoločenskej organizácie, ženskej Obecnej stráže.

– Je vyznamenanie motivačným zdrojom do budúcnosti?

– Cena je dobrý základ. Je to zároveň výzva, aby som si vytýčila ďalšie, novšie ciele. Práve preto by bolo dôležité dosiahnuť, aby materská škola ako jediná inštitúcia v obci, ktorá má aj vo svojom profile aj slovenský jazyk, mala zabezpečené ničím nerušené, nepretržité prevádzkovanie. Je to slovenská národnostná škôlka a túžime po tom, aby bola plná detí a práca nám išla úspešne. Je to ťažké, peňazí na fungovanie škôlky nikdy nie je dosť, hoci potrebné personálne podmienky tu sú, dve sme národnostné učiteľky a jednu kolegyňu máme na čiastočný úväzok, ktorá je slovenčinárkou na strednej škole. Bolo by veľmi dobré, keby mohla Celoštátna slovenská samospráva v Maďarsku podať pomocnú roku škôlkam v Slovákmi obývaných malých dedinkách. Keby ich napríklad prevzala do svojej správy, získali by istotu, že budú fungovať. Ďalší cieľ, ktorý sme si vytýčili, je nutnosť odovzdávať tieto úlohy ďalším generáciám. Máme občianske organizácie, v ktorých sa angažujú aj mladí. Našťastie tu máme ešte starších ľudí, ktorí ovládajú náš šámšonházsky jazyk, snažíme sa, a aj v budúcnosti si chceme zachovať aj druhotné národnostné znaky, ako je spev, tanec, gastronómia.

Za 15 rokov Furmička šírila folklórne tradície

Ďalším oceneným súborom bol Spolok ľudového tanca Furmička, ktorý získal vyznamenanie za vynikajúcu prácu pri šírení slovenských folklórnych tradícií v Čemeri a pri zachovávaní bohatého miestneho ľudového kroja a hmotnej kultúry pre budúce pokolenia. Túto 15-ročnú formáciu netreba čitateľom nášho periodika predstavovať. Ocenenie prevzala vedúca Alžbeta Szabová.

– Považujete toto vyznamenanie za vzácnejšie, než doterajšie, ktorých máte už celkom slušnú zbierku?

– Priznám sa, ešte sme ani nestačili spracovať skutočnosť, že sme dostali vlastne najvyššie vyznamenanie, ktoré v Maďarsku udeľujú národnostiam v oblasti kultúry. Pokladáme ho za mimoriadne cenné preto, lebo je dôkazom, že po 15 rokoch sa nám podarilo etablovať. Do takej miery nás berie naša komunita na vedomie, že nás niekto navrhol na vysoké štátne vyznamenanie. Uvedomte si, že z Osvetového domu nás za oných čias vyhodili, lebo sme Slováci. Každý deň som vysedávala u starostu Bátovského na chodbe, aby som „vyprosíkala“ pre nás nejaké priestory. Potom sme dostali niečo, s podmienkou, že si to opravíme, dáme do poriadku. Potom sme počúvali, že máme starostu Slováka, ktorý nám veľkodušne dáva dotácie, ale my si k nim „vysúťažíme“ raz toľko. Nečakáme, kým nám pečené holuby priletia až do úst. Voľakedajšiu zhumpľovanú chatrč sme opravili na vysokej úrovni, vydali sme knihy, CD. Úprimne povedané, pre mňa je najväčším vyznamenaním, keď sme spolu a nikto nechýba na skúške, keď máme tábor a deti sa pretekajú, aby sa mohli na ňom zúčastniť, keď máme sústredenie a členovia súboru sa tešia na spoločnú prácu. Keď si spolu sadneme k stolu, keď spoločne uvaríme domáci slivkový lekvár, ktorý sme dali do kotla vzápätí po odovzdaní vyznamenania. Nesmierne sa tešíme, že na dvore navidomoči vyrástol pamätný dom, kde vystavujeme vecné pamiatky slovenských Čemerčanov. Aj som dostala po hlave, že na sociálnych sieťach som uverejnila informácie len na takej úrovni, akoby sme dostali cenu na nejakej kvalifikačnej súťaži. Odvolávala som sa na to, že som ani nemala čas vypisovať „litánie“, lebo sme varili lekvár. Zato som zas dostala, že varenie lekváru uprednostňujem pred vysokým štátnym vyznamenaním. Slivky už boli obraté, čakali na varenie...

– Bronzový list vzácneho stromu Ginkgo biloba je svedectvom uznania. Je aj smerovkou pre budúcnosť?

– Programy v Slovenskom dome budú pokračovať ako doteraz. Národnostná výchova v škôlke, škole funguje, v lete máme po 4 týždne slovenský tábor s dvesto deťmi, zložky skupiny napredujú. Ťažko bolo v dobe, keď len staršia generácia spievala na javisku po slovensky, mladí už nepoznali ani kroje, necítili potrebu chrániť dedičstvo. Teraz je to ešte ťažšie, snažíme sa dosiahnuť, aby nikdy viac neboli obdobia prestávky v pestovaní národnostnej dedovizne. Mladým to musíme odovzdať tak, aby aj oni chceli pokračovať. Musíme nájsť takých nasledovateľov, ktorí sú toho hodní. Dnes už nemôžeme očakávať od mladých, aby pracovali zadarmo. Musíme ich nejakým spôsobom motivovať. Musíme vytvoriť pracovné príležitosti, zohnať zdroje na platy, inštitucionalizovať Slovenský dom, aby sa nezopakovalo, že na dlhú dobu zmizne ochota zachraňovať kultúrnu národnostnú pozostalosť, lebo potom ju už nikdy, nikto nebude vedieť oživiť.

Erika Trenková

Foto: G. Botár, archív